Mám priateľa pár mesiacov. Má dlh, spláca, ale žije od výplaty k výplate, plus robí aj brigádu. Fajčí, alkohol tiež skoro každý deň, veľa ponocuje. Ide o to, že som mu ponúkla pomoc. Predtým večne prázdna chladnička, teraz mu nakupujem, varím, peniaze požičiavam, starám sa o neho ako môžem. Nedávno mi vyčítal, že si svoj dlh splatí sám a že pomoc žiadnu nepotrebuje a defacto mi naznačil, že sa spolu už veľmi vídať nebudeme, keď bude stále v práci. Je z toho na nervy a sem tam sa kvôli peniazom hádame. Neviem, čo si o tom mám myslieť. Vždy som sa pre neho snažila urobiť maximum a príde mi, ako keby si to vôbec nevážil, práve naopak.
Keď je na mňa hnusný, potom ani nepríde a neospravedlní sa, pretože mu to asi ani nedovolí jeho urazené ego. Jednoducho to nechápem. Ja som myslela, že keď má chlap všetko, upratané, navarené a pohodu doma, tak že bude spokojný, ale to je jednoducho presne naopak. Príde mi, že so mnou nikdy nebol spokojný na sto percent, aj keď okolo neho skáčem a robím pre neho prvé posledné, čo mu na očiach vidím. Svojím spôsobom ma to príde ľúto, ale neviem, čo s tým robiť. Už som sa s ním niekoľkokrát pokúšala porozprávať, že takto to ďalej nejde a že pre neho robím fakt veľa vecí a on sa mi dokonca vysmial, že doma sedím na zadku a nič nerobím, občas uvarím a to je všetko.
To sa ma fakt dotklo, pretože sa mi nepáči, ako sa mnou jedná. Priala som si vždy presný opak svojho priateľa. Ten, ktorý by ma na rukách nosil a toho, pre ktorého by som bola princezná. Lenže ono je to presne naopak a žijem život, ktorý takto vlastne už ani ďalej veľmi žiť nechcem. Hovorí sa, že človek má život iba jeden a mal by si ho vážiť a prežiť ho tak, ako najlepšie vie. Lenže ako mám ten život prežívať, keď vedľa seba nemám silného muža a oporu? Strašne ma toto trápi a nedokážem si predstaviť, ako to bude za niekoľko rokov…